Zastavenie na bojisku Little Bighorn

13.1.2018

V meste Red Lodge v Montane, na hranici s Wyomingom, na mieste, kde cesta začína stúpať na horský priesmyk Beartooth, sa konajú mestské oslavy. Hlavná ulica je vyzdobená vencami, kvetmi, stuhami a na stožiaroch a pouličných lampách vlajú nespočetné zástavy posiate hviezdami. Cez cestu na začiatku mesta prechádza čierna medvedica a za ňou medvieďa so žltým ňufákom. Zdá sa, že aj medvede prišli na mestské oslavy. Matka medvedica prejde cez cestu, ale dieťa mešká, a tak sa zrazu ocitá osamelé, oddelené od matky nebezpečnou cestou. Medvieďa bojazlivo kňučí, lebo na ceste zrazu stojí automobil, ktorý zlovestne vrčí a nepríjemne páchne. Medvieďa sa stavia na zadné nohy a smutne hľadí na matku na druhej strane cesty.

V meste Red Lodge hory končia a začína sa préria. Na prériu už medvede nepôjdu, v meste sa ich teritórium končí. Myslíme si, že by bolo lepšie, keby sa medvede okrem prérie aj mestám zďaleka vyhýbali. Zelenú farbu hôr vystrieda žltá farba prérie a teplota na prérii stúpa k 100 stupňom F čiže 40 C. Širokým údolím preteká rieka Yellowstone zarytá do prérie. Tu už rieka nehučí ako hore v Yellowstonskom kaňone a z diaľnice rieku vôbec nevidno. Popri rieke sú určite zelené háje a pekné zákutia, ani tie z ďiaľnice nevidno. O kus ďalej zreteľne vidno mesto Billings, k bielej oblohe sa týčia komíny, potrubia a zariadenia ropnej rafinérie vyhotovené z blyštiaceho sa plechu.

Cestujeme z Wyomingu do Toronta severnou cestou okolo Horného a Hurónskeho jazera, bude to dlhá cesta, takmer 4000 kilometrov, a toto číslo ešte pravdepodobne vzrastie, lebo ku kilometrom, ktoré navigačné zariadenie vypočítalo po najkratšej trase, určite pribudnú kilometre na rôznych plánovaných i neplánovaných zachádzkach ako napríklad k bojisku Little Bighorn v indiánskej rezervácii Crow kúsok od mesta Billings.

Prístupová cesta k bojisku má niekoľko pruhov a taktiež stredový pás ako diaľnica pri veľkom meste. Je zrejmé, že k bojisku cez sezónu prúdia masy zvedavých motoristov. V strede leta sezóna vrcholí, ale zrána je tu ešte pusto a niekoľkopruhová komunikácia nie je využitá. Aj rozsiahle parkovisko je skoro ráno takmer prázdne, a tak sú voľné parkovacie miesta aj v tieni stromov, čo je odmena za skorý príchod. Hneď zrána je mimoriadne horúco. Návštevníci dostávajú pri vstupe prospekt s mapkou bojiska, ale prv ako vstúpia na bojisko zavítajú do klimatizovaného informačného strediska. Miestnosti sa nenápadne a rýchlo zapĺňajú, lebo na parkovisku sa náhle zjavujú autobusy plné záujemcov o tento kúsok histórie Divokého západu. A zrazu sú priestory strediska pre návštevníkov napratané. V zadnej miestnosti, kde je premietacia sála sú okamžite všetky stoličky obsadené, diváci stoja, ak majú kde. Záujemci natŕčajúci hlavy vo dverách sa vzdávajú a radšej si prezerajú obrázky, dokumenty a predmety z bojiska v hlavnej miestnosti, ktorá by tiež mohla byť väčšia, aby mohla uspokojiť návaly záujemcov. Vitrína v strede miestnosti je venovaná jednoduchým americkým vojakom. V texte pod obrázkami sa píše, že mnohí z tých, čo v Little Bighorn bojovali už predtým zažili veľké a víťazné bitky a boli to ostrieľaní bojovníci, ktorí dobre vedeli, že na bojiskách sa nielen víťazí ale aj umiera.

No pred vstupom do armády to neboli žiadni vynikajúci a zdatní členovia spoločnosti. Do armády sa v tých vojnových časoch hlásili chudobní mladíci bez remesla, bez vyhliadok, ktorí v armáde videli svoju záchranu pred hladom, lákala ich pravidelná strava, ubytovanie a samozrejme dobrodružstvo.
Vitrína pri stene je venovaná veliteľovi siedmej kavalérie podplukovníkovi Custerovi, ktorý počas občianskej vojny dosiahol v dobrovoľníckej armáde hodnosť generál. Po skončení vojny bola armáda rozpustená a Custer pokračoval vo vojenskej kariére v pravidelnej armáde v nižšej hodnosti. Je všeobecne známe, že Custer tiež nebol zamladi, počas štúdia, vzorový vojak. Na vojenskej akadémii West Point vynikal darebáctvom, nazbieral rekordné množstvo zlých bodov a za normálnych okolností by bol z akadémie asi vylúčený, ale blížila sa občianska vojna, a na štúdijných výsledkoch prestalo záležať. Situácia si vyžadovala nebojácnych bojovníkov. George Amstrong Custer zakrátko v bojoch nebojácnosť preukázal a takisto všetky iné možné vlastnosti, ktoré veliteľ vo vojnových časoch potrebuje, aby vyhral bitku. Bol to chladnokrvný, odvážny veliteľ, ktorý mal rád vojnu, hazard a predovšetkým víťazstvá. Na rozdiel od väčšiny veliteľov neriadil svoje oddiely zozadu, ale stál na ich čele, lebo si nechcel nechať ujsť príležitosť ako prvý sa stretnúť s nepriateľom. Tento chlapík mal od prírody oceľové nervy, ktoré sa v bitkách občianskej vojny ešte viac zocelili, azda i na úkor pudu sebazáchovy. Pre jedných je to chrabrý hrdina, pre iných hlupák, ktorý si myslel, že je nezraniteľný a v bitke pri Little Bighorn priviedol do smrteľnej pasce okrem seba a svojich príbuzných aj polovicu svojej kavalérie. Dnes sú všetky jeho vyhraté bitky zabudnuté a v dejinách je jeho meno späté iba s prehratou bitkou Little Bighorn, kde sa jeho život 25. júna 1876 skončil. Tu na tejto zvlnenej prérii, ktorú indiáni volali Mastná tráva sa Custer osudne prepočítal. Narazil na dobre organizovanú niekoľkonásobnú presilu spojených indiánskych kmeňov pod vedením vojnových náčelníkov zvučných mien ako Sediaci býk, Šialený kôň a Žlč. Indiánski stopári v službách armády objavili v údolí potoka obrovskú indiánsku osadu a varovali Custera, že v oblasti môžu byť tisíce bojovo naladených indiánov, ale Custer na to nedbal a zaútočil ešte o deň prv ako plánoval, lebo sa obával, že prítomnosť kavalérie môže byť za týchto okolností prezradená a on nebude môcť využiť moment prekvapenia, čo bola jeho špecialita. Custer nemal však strach z protiútoku, skôr mal obavy, že indiáni sa rozpŕchnu a nebude mať s kým bojovať.
Prehrať bitku s indiánmi bolo pre Custera nemysliteľné, a určite mu nenapadlo, že Little Bighorn bude jeho posledná bitka.
Mapka bojiska je ilustrovaná čiarami, ktoré predstavujú presuny vojenských skupín. Väčšina čiar je prerušovaná, čo znamená, že pohyby skupín sú nepotvrdené, lebo svedectvá očitých svedkov si značne protirečia. Isté je, že na malom pahorku nad budovou informačného strediska prežili Custerovi bojovníci posledné hodiny života. V okolí pahorka, dnes zvaného Last Stand Hill, čiže Pahorok posledného vzdoru, alebo Custerov pahorok, sa po bojoch našlo okolo 40 mŕtvych vojakov a približne rovnaký počet mŕtvych koní. Väčšina mŕtvych zvierat bola zoradená do kruhu o polomere asi desať metrov. Z mŕtvych trupov zvierat si vojaci očividne vytvorili provizórnu pevnosť, a spoza mŕtvych koní zúfalí vojaci jazdeckého pluku pálili na indiánskych útočníkov krúžiacich okolo pahorku. Na cestu k Little Bighorn mal Custer k dispozícii dva, či tri Gatlinove guľomety, schopné poľahky vypáliť 200 rán za minútu, ale odmietol sa s nimi trmácať cez prériu. Dal prednosť rýchlemu presunu a spoliehal sa na bleskový útok ako mnohokrát v minulosti a na osvedčený moment prekvapenia. Tu, na pahorku, v obkľúčení, by sa však Custerovi a jeho bojovníkom guľomety asi zišli a výsledok bitky by mohol byť celkom iný. Bez Gatlinových guľometov neprežil na pahorku nikto. Z westernových filmov vieme, že keď sa na scéne zjaví Gatlin, situácia sa prudko mení, jazdci s koňmi hromadne klesajú k zemi, padajú strelci na verandách, strelci na strechách, kovboji padajú z barových stoličiek v saloone i z kresiel u holiča. Na Gatlinove guľomety majú však niektorí odborníci na indiánske vojny skeptický názor. Domnievajú sa, že na pahorkoch v Little Bighorn by guľomety veľmi nepomohli, lebo guľometčík by bol pre lukostrelcov ľahký cieľ. Skúsení indiánski lukostrelci ukrytí v terénnych priehlbinách vysokej tráve by posielali oblúkmi svoje šípy smerom ku guľometu a skôr či neskôr by strelca pri guľomete zasiahli, pričom sami by boli neviditeľní a terénnymi nerovnosťami krytí pred guľometnou paľbou.

Custerovo telo sa našlo so strelnými ranami v ľavej sluche a v hrudníku. V boji zahynuli aj Custerovi dvaja bratia, švagor a synovec. Celkovo zahynulo v bitke asi 260 príslušníkov pluku, čo bolo viac ako polovica celej 7. kavalérie. Straty na indiánskej strane boli omnoho menšie. Zvesť o tejto neslýchanej porážke sa šírila po veľkých mestách na východe. Amerika zažila šok. Oslavy 4. júla, 100 rokov nezávislosti, pokazila neuveriteľná správa o porážke americkej armády prérijnými indiánmi. New York Times uverejnili obsiahlu reportáž. Patriotický básnik Walt Whitman napísal báseň o Custerovi. Bola ustanovená komisia na vyšetrenie príčin porážky. Svedectvá účastníkov boli protirečivé, a niektorí historici si museli pomáhať psychoanalýzou – príčinou porážky podľa psychoanalýzy tkvela v Custerovej výbušnej, agresívnej a útočnej povahe. Iný, menej odvážny veliteľ, by sa pri podozrení, že okolo kavalérie sa zakráda 5 násobná presila asi zháčil a počkal na posilu. Zvedovia Custera varovali, že indiánov je viac ako mala 7. kavaléria guliek do svojich pušiek. Na Divokom západe často odvážlivci hynuli a pragmatickí zbabelci prežívali.
Indiáni po boji na prérii zapaľovali ohne, tancovali a tešili sa z víťazstva. Indiánsky náčelník Drevená noha bitku veľmi výstižne opísal pár slovami: „Zabili sme tých, čo nás prišli zabiť.“
Ale radosť netrvala dlho. Indiáni si rýchlo uvedomili, že bude nasledovať pomsta. Opustili tábor v Little Bighorn a rozptýlili sa na menšie skupinky. Americká armáda už Custerovu chybu nezopakovala a indiánske obyvateľsvo bolo postupne zdecimované. Bitka bola vyhratá, ale vojna civilizácií prehratá.

Chodím okolo pahorku a zvyšní členovia našej cestovnej výpravy, Zuzka a Monika, postávajú pri malom pomníku venovanom vojnovým koníkom, ktorý na bojisku zahynuli. Je im ľúto tých vojnových koníkov, z ktorých boli mnohí na tomto pahorku zastrelení vlastnými jazdcami. Na druhej strane cesty je pamätník indiánskym bojovníkom. Nad pamätníkmi sa chveje horúci vzduch. Z trávy trčia biele kríže na miestach, kde vojaci zahynuli. Na okraji cesty je varovný oznam, že préria je domov jedovatých štrkáčov. Cesta z Custerovho pahorku pokračuje cez prériu na pahorky na južnej stane bojiska, kde bojovali skupiny majora Rena a kapitána Benteena, ktoré pochodili o niečo lepšie ako Custerova skupina. Aj tu trčia z mastnej trávy biele kríže a okolo nich sa plazia štrkáči. Dole pri potoku, kde bol v čase bitky indiánsky tábor, je hustá vegetácia. Miesto vigvamov sú tam nejaké budovy, poštový úrad, ale budovy nevidno, takže scenéria, ktorú vidno dnes je veľmi podobná tomu, čo tu bolo v roku 1876. Je ľahké sa vžiť do situácie, ktorá vznikla v júni v roku 1876.

Pomaly pokračujeme v ceste na východ cez indiánsku rezerváciu. Na prérii je ticho a horúco, takisto v osadách a samotách pozostávajúcich z ošarpaných búd a maringotiek sa nič nehýbe. Nikde nevidno žiadne živé bytosti. Napojíme sa na diaľnicu číslo 92, po ktorej cesta ubieha rýchlo. Montana končí a začína sa Severná Dakota. Za hranicou štátov sa strhne búrka, stierače na okne auta nestíhajú stierať a divoký vietor naberá silu a ak to pôjde takto ďalej bude búrka prevracať malé i veľké autá, ale búrka našťastie netrvá tak dlho. Po búrke sa fajn ochladí a prietrž mračien sa zmení na obyčajný dážď, trvajúci dlho do noci. Večer, v moteli Tops neďaleko Sterlingu, v Severnej Dakote, nemôžem zaspať. Myslím na indiánov, Custerových vojakov ležiacich na mŕtvych koňoch v mastnej tráve, ktorá je domovom štrkáčov, počujem streľbu a bojové pokriky. Bitka pri Little Bighorn mi nedá spať.