Jaskyňa zubov vo Phong Nha-Ke Bang
Ranné lietadlo Vietnamských aerolínií z Hanoja do Dong Hoi nám ušetrí kopu starostí, času a fyzických útrap, naviac je bezpečné a pomerne lacné. Za 2 letenky do vzdialenosti takmer 600 km som platil okolo 100 dolárov, pričom let trvá len 1 hodinu. Vlakom by sme sa terigali asi 10 hodín, autobusom možno 8 hodín. Štátne aerolínie sú slušná firma, letenky a checkin som vybavil online, letíme Airbusom 321.
Chceme sa dostať do Národného parku Phong Nha-Ke Bang, ktorý údajne v tropickej džungli ukrýva najväčší jaskynný systém na svete. Až donedávna boli tieto poklady skryté pred verejnosťou, hoci jaskyne sú známe už viac ako 100 rokov. Akési čudné záujmy tu mala armáda, ale od roku 2011 sa začal naplno rozvíjať turistický ruch. Pribúdajú hotelové, sprievodcovské a iné služby a ako osobne zisťujeme, ľudia nie sú zatiaľ veľmi pripravení na turistov. Nevedia po anglicky, dosť mizerne varia, neviete zohnať taxík, autobusy tu jazdia chaoticky, nikde nemajú žiadnu mapu, všetci sa správajú akosi čudne, sú ako z divých vajec.
Taxikár na letisku nám povie cenu asi 20 dolárov, nakoniec nás odvezie asi za 15, pretože používa taxameter, preto je pôvodný odhad podstatne vyšší ako skutočnosť. Na zhruba 35 km vzdialenú destináciu je to dobrá cena. Ubytovacie zariadenie je na brehu jazera, ide o niekoľko slušne zariadených bungalovov s pekným výhľadom. Hotel vlastní austrálsko – vietnamský pár. Ako zisťujeme, oni jediní tu dobre varia.
Chceme využiť čas, čo sme usporili leteckým presunom a máme namierené do 7 km vzdialenej obce Son Trach, ktorá má asi 3000 obyvateľov a je akýmsi strediskom všetkého diania a nástupnou stanicou k jednotlivým atrakciám. Každú hodinu jazdí autobus, ten nám však práve ušiel pred nosom. Recepčná nám objedná súkromné auto so šoférom, čo je obdoba taxíka, ale nie je to taxík, pretože cenu si individuálne dohodnete a v takom prípade má význam zohnať si parťákov, aby sa náklady rozdelili na viacerých cestovateľov. Náhodou sa tu motajú 3 Američania, tak všetci nasadneme a nakoniec nás stojí odvoz len 20 000 dongov na osobu, čo je necelý jeden dolár. Po ceste zdvorilo konverzujeme. Starší pán je z Pensylvánie, mladé dievčatá sú jedna z Washingtonu D.C. a druhá z Bostonu. Po vystúpení z auta sa naše cesty rozchádzajú, pretože oni traja sa idú najesť, my dvaja máme iné plány.
Pri rieke Son nás oslovuje žena – beloška z Nového Zélandu. Zháňa parťákov na lodný výlet do jaskyne Phong Nha, pričom už má jedného muža z Austrálie. Chvíľu si vyjasňujeme, ako to tu vlastne funguje. Nakoniec sa nazbierame ôsmi, okrem nás štyroch ešte 2 vietnamské páry. Platí sa kombinovaným spôsobom, časť ceny tvorí sadzba za loď a potom sa platí ďalšia časť ceny za výlet bez ohľadu na počet pasažierov.
Motorová loďka odrazí od brehu a plávame po rieke Son asi 2 kilometre. Okolo je dedinská krajina, vidíme pasúce a kúpajúce sa byvoly, dedinčania perú v rieke bielizeň, kúsok od brehu sa črtá katolícky kostol a cintorín, ešte vápencové veže a odrazu sme pred vchodom do jaskyne Phong Nha, čo v preklade znamená Jaskyňa zubov. Tieto „zuby“ majú byť stalagmity, ale od vchodu zmizli, názov však zostal.
Lodivod vypína motor a ďalej pokračujeme do vnútra jaskyne len pomocou vesla, čo zabezpečuje žena v stredných rokoch. Je štíhla, má veľa sily a energie a s veslom to veru vie. Cítime sa ako v nejakom filme o Winetouovi. Jaskyňa alebo tá jej časť, ktorá je sprístupnená verejnosti, má dĺžku niekoľko stoviek metrov. Na konci sa otočíme a vraciame sa späť, asi 30 metrov pred východom na denné svetlo prirazíme k brehu a vybehneme peši do azda najkrajšej časti jaskyne. Obdivujeme farebné stalagmity, stalaktity a stalagnáty, čo tu príroda vytvorila počas miliónov rokov.
Ťažko je slovami opísať emócie, spôsobené niekoľkými vecami v rovnakom čase. Plavíme sa na lodi, čo samo osebe zbožňujeme, po nasávaní nádhery okolia rieky sme v krásnej jaskyni v spoločnosti príjemných ľudí, je teplé počasie ako sa na trópy patrí, ale zároveň nie je príliš horúco a to, čo práve prežívame, je nečakané, pretože sme si to predtým nevedeli predstaviť, hoci sme sa sem chystali. Nemá to chybu a všetko do seba zapadá.
Po 330 schodoch máme možnosť vystúpiť k suchej jaskyni Tien Son na svahu hory. Sú tam pozostatky čamských oltárov a nápisy z 9. storočia. Jaskyňa počas vietnamskej vojny podstúpila ťažké delostrelecké útoky a bombardovanie, bola tu poľná nemocnica a sklad zbraní.
Ešte zopár romantických chvíľ, niekoľko záberov v kamennej nádhere a vybehneme pred jaskyňu, kde nás už čaká flotila zaparkovaných lodiek. Problém je v tom, že si nepamätám, ktorá je naša. Nakoniec ju Marianka nájde a dáme sa dokopy s našimi spolucestujúcimi a rovnakou cestou sa plavíme do prístavu. Keď už lodivod vykonáva pristávací manéver, asi 10-ročný domorodý chlapec bez zábran ciká z brehu do vody, otočený čelom k nám.
Chceme niečo zjesť, ale strava v početných bufetoch vyzerá pochybne a všetci ponúkajú to isté. Nakoniec si jeden bufet vyberáme a dostávame, ako inak, ryžové rezance so zeleninou a zopár kúskami mäsa. Je to studené a nechutné. O chvíľu nám ide autobus, čo prepravuje ľudí medzi dedinami, akási miestna doprava. Vystúpime pri našom jazere až potom, čo Marianka skríkne na vodiča, nech zastaví. Dvakrát sme ho na začiatku upozorňovali, kam ideme, zabudol na nás. V našom hoteli zjem vynikajúcu kokosovú polievku s citrónovou trávou a krevetami, Marianka si dá niečo sladkokyslé, aspoň si napravíme chuť.
Sme v džungli, preto si dávame pozor na komáre kvôli nebezpečenstvu malárie, Marianka už dvoch zabila, hoci máme zapnutú klimatizáciu a okolo postele moskytiéru.
